Kanoistika

Na jar 1960 sa medzi stredoškolákmi, deťmi slovnaftárov, rozšírila informácia, že Slovnaft vo Vlčom hrdle zakladá vodácky oddiel a hľadá záujemcov. Toho sa chytila šestica športovo založených žiakov strednej všeobecnovzdelávacej školy. Na prvej výročnej schôdzi ustanovili družstvo pretekárov. "Stali sme sa pretekármi, ale vodu, ani lode sme ešte ani nevideli," spomína na ranné obdobie vodáckeho klubu Interu jeho dlhodobý prezident Ing. Konštantín Alexejenko. Napriek tomu sa podarilo vytvoriť základ družstva: Peter Hlavačka, Laco Kirchner, Milan Májek, Kristína Chudíková (neskôr úspešná vodná lyžiarka), Konštantín Alexejenko - všetci z jednej triedy - pribudli Hubert Sýkora, Milan Beňadik a Ján "Dundo" Babinčák.

Významné medzníky 

• družstvo už na jeseň 1960 začalo zimnou prípravou v telocvični a v lodenici vodáci absolvovali aj kondičnú prípravu
  
• lodenica v tom čase pozostávala len z domčeka, ktorý bol súčasťou zariadenia staveniska čerpacej stanice – „čaro“ tých čias spočívalo v nekonečných budovania lodenice
• na jar 1963 sa dočkali aj lodí - dve pretekárske C-5, teda päťmiestne kanoe a tri turistické CT-2. Kto prv prišiel, ten jazdil. Neskôr predseda oddielu Vladimíra Čelka získať tri staršie C-2, čo boli už skutočne pretekárske lode. S nimi prišli aj dva "švéďaky" K-2
• skutočné športovanie prišlo, keď sa objavil Gusto Erdelský, ktorý mal za sebou kariéru pretekára na C-1 a C-2, a stal sa prvým trénerom oddielu
• historicky prvé preteky v Trenčíne a v Piešťanoch v roku 1964. Na súperov nestačili, ale na dresy, svojpomocne vytvorené žlto-čierne tričká, boli hrdí
• na Hargašovom memoriáli na jeseň 1964 už Interisti zaznamenali prvé slušnejšie umiestnenia: Milan Beňadik obsadil 3. miesto, rovnako ako dvojica Pantoflíček-Pionter v C-2.
• cvičisko za hangárom zo štyroch zvarených rúr, z ktorých viseli laná, tyče na šplhanie, bola tam hrazda a kruhy - dielo Huberta Bednárika, študenta na strojníckej priemyslovke,
• prvé posádky čo začali "mútiť vodu" nielen na Slovensku, ale aj v Čechách. V K-2 Kirchner-Hlavačka a v C-2 Bednárik-Piontek a Dundo Babinčák v K-1
• v období rokov 1965-1968 v klube obsadili aj ženské kategórie, Milena Handlová na majstrovstvách republiky už siahala na medaile, objavili sa aj ďalšie dievčatá, zúbky začali ukazovať žiaci. Dvojica Rudolf Fodor-Jozef Drusc Jozef v K-2 a hlavne Jozef Drusc v K-1 znamenali vo svojej vekovej kategórii špičku
• v roku 1965 pretekárske družstvo Interu tvorili Hlavačka, Kirchner, Bednárik, Piontek, Beňadik, Fekete, Drusc, Babinčák, Staroň, Alexejenko, Pantoflíček, Handlová, Búriková. V takomto zložení absolvovali nasledujúce tri sezóny
• v septembri 1971 oddiel zorganizoval prvé preteky: na Zlatých pieskoch 1. ročník Pohár s plným programom podľa vtedajších pravidiel kanoistiky - dve krátke a dve dlhé trate
• maratón organizovaný kanoistami Interu má tiež dlhodobú životnosť, miestami boli Zlaté piesky, Kuchajda, malý Dunaj pri Madarásze, zátoka pri lodenici, posledné dva ročníky s veľmi dobrým ohlasom na jazere Kuchajda. Na pamäť dlhoročného predsedu vypisujú memoriál Vlada Čelka pre najobsadenejšiu kategóriu
• v rokoch 1984-1987 už pod vedením trénerky Jany Masárovej dorastenci kajakári Martíny, Opálka, Szabó, pre farby Interu získali štyri tituly majstrov ČSSR. Z ďalších Malatinský s Koprnom patrili do dorasteneckej špičky
• ostatné obdobie je v kanoistickom klube Interu zasvätené mládeži. Dôkazom nech je ročník 2002. Na Nováckej päťstovke získali mladí Interu 11 medailí, o dva týždne na M SR v Novom Meste nad Váhom na krátkych tratiach ôsmi jazdci (Katka Meszárošová, Martina Šidlíkovám Tomáš Kaňa, Imrich Bugár, Maroš Meszároš, Andrej Divinec, Lukáš Kebísek, Silvia Mlinská) 12 medailí a 14 (!) umiestnení do 5. miesta

Výnimočný moment v živote klubu

August 1968 znamenal pre mnohých pretekárov stratu ideálov a snahu nájsť si nový domov, ktorý nebude vystavený otrasom. A tak na jeseň toho istého roka K. Alexejenko vyprevadil skupinu Hlavačka, Bednárik, Piontek, Handlová, Búriková, Biksadská na stanicu smer Viedeň. Oficiálne išli na preteky. Každý si bral svoje pádlo so sebou, nikto sa nechcel vzdať svojho športu let tak. Predtým už do emigrácie odišli Dundo Babinčák a Milan Beňadik, do Prahy sa odsťahoval Jardo Pantoflíček, jazdiť prestal Tomáš Sýkora. Ako to dopadlo? Celá skupina prišla do Kanady a usídlila sa v Saint Catharine a neprestali sa venovať vodáctvu. Bednárik-Piontek sa stali majstrami Kanady v C-2, rovnako ako Handlová s Búrikovou v K-2.

Osobnosti

Odchovanci úspešní v iných kluboch

V interistickej lodenici okolo L. Drusca i ďalších trénerov vyrástli, no ovocie žali v Dukle alebo Červenej hviezde, prípadne v klube Slávie UK. 

• J. Divinec, medailista z majstrovstiev Európy 1979 na 200 m,
  
• "Bony" Pecsuk, sa stal mnohonásobným majstrom Československa a Slovenska,
• dvojica Kelle-Broska dosiahla viaceré dobré výsledky v doraste i medzi dospelými
• špičkový slovenský reprezentant J. Divinec, patril v doraste medzi česko-slovenskú špičku a získal veľa medailí na vrcholových pretekoch
• v Interi až do vojenčiny pretekal Felix Masár, neskorší medailista z majstrovstiev sveta v Duisburgu

Osobnosti v interistickom kanoe 

Odchod väčšiny pretekárov v roku 1968 znamenal, že v lodenici zostalo takmer prázdno. Laco Drusc, Dušan Staroň a Konštantín Alexejenko začínali odznovu spolu s mladou generáciou - Jozef Drusc, Rudo Fodor, Ivan Gossányi, Milan Toller, Miro Marochnič a kanoistická dvojica Kľačanský-Božik. Trénerom a organizačným pracovníkom sa stal K. Alexejenko a oddiel na čele s predsedom V. Čelkom sa postupne dostal z krízy. Prichádzali noví pretekári a začala sa tvoriť nová skupina, silnejšia ako bola tá prechádzajúca. Jej sila spočívala na Jozefovi Druscovi, z ktorého sa postupne stal pretekár špičkového formátu. Na dlhých tratiach dominoval Alexejenko. Finálové umiestnenia na majstrovstvách Československa a kontrolných a medzinárodných pretekoch prestali byť výnimočnými udalosťami. 

Aj to prináša život

Nástup kanoistov Interu znamenal silnú konkurenciu ostatným klubom, ale prím v tomto športe v celej republike hrala Červená hviezda Bratislava. V tomto klube zakotvil aj K. Alexejenko v roku 1973 po skončení vysokej školy a zostal v ňom ako náčelník tvoriaceho sa kanoistického oddielu Strediska vrcholového športu ministerstva vnútra. Kariéra skvelého pretekára skončila tri týždne pred majstrovstvami Československa, kde si trúfal zúročiť formu. Pri stavbe novej C-1 si odrezal posledný článok prsta.

Spomienky a súčasnosť

Nie je možné vymenovať všetkých, ktorí prispeli k rozvoju kanoistiky v Interi. Vlado Čelko zasvätil svoj život lodenici a bol predsedom klubu až do svojej smrti, Milan Miklušica, dlhoročný podpredseda, Edo Martíny, hospodár klubu, bez ktorého si nemožno činnosť klubu predstaviť, Zolo Szabó, z bývalých pretekárov Rudo Fodor, Ivan Gossányi, Pavol Plevák, Michaela Salčáková a desiatky ďalších. Kanoistika je šport na celý život. V lodenici sa stretávajú generácie športovcov, ktorí zostávajú vodákmi na celý život. Je to tvrdý šport, ale dáva dobrú prípravu na život a každý, kto ho raz trochu vážnejšie skúsil, zostáva mu verný. 

Súčasnosť to je tréner Imro Bugár, ktorý je v Interi od roku 1987. Odchovanec šamorínskej kanoistiky si našiel v Bratislave zamestnanie, ale nezriekol sa ani vody. Jeho doménou je práca s mládežou vyžaduje veľa trpezlivosti a jej výsledkom sú dobré výsledky. Skvele tomuto trénerovi sekundovala dlhé roky prezidentka klubu Marta Šidlíková. V roku 2011 jej miesto nahradil mladý ambiciózny a taktiež bývalý aktívny reprezentant v kanoistike, Ľubomír Nebeský. Úroda, ktorú klub zberá, je dobrá - reprezentanti v mládežníckych kategóriách: Maximilián Bokol v K-1, Martina Šidlíková v K-1 a v súčasnosti Marek Krajčovič. Všetci v dorasteneckých kategóriach.

Funkcionári

Kanoistický klub sa môže hrdiť stabilitou na vedúcich postoch. Mal iba troch najvyšších predstaviteľov do roku 2011, v súčasnosti sa k nim pridal štvrtý, už spomínaný Ľubomír Nebeský.